I'm lost

Je možné, aby jednému obyčajnému človeku vírilo v hlave také množstvo myšlienok?? Je tu toľko vecí, ktoré by som chcela povedať, toľko vecí, ktoré by som mala povedať... A to toľkým ľudom....
Cítim sa hlúpo... Vlastne sprostosť - ja som hlúpa! Blbá... 
A lenivá. 
Bez chuti do života. 
So strašnými víziami do budúcna. 
Neschopná žiť ako normálny človek.
Beznádejná.
Stratená...
...Nešťastná. Krajšie povedané. 
Nemám sa o koho oprieť. 
Nikto o mne nič nevie. 
Nikomu nič nevravím. Však načo vlastne? No one cares... 
To čo si myslím, čo cítim, čo robím, čo ma trápi - nikoho nezaujímam. 
Som sama. Sama plávam týmto svetom, obklopená miliónmi ľudí, no zároveň som ako kôl v plote. Nikto tu pre mňa nie je. 
Niežeby mi samota prekážala, na samotu som si už za tie roky zvykla. Je pokojná. A tichá... No byť sama mi už nepomáha. Vlastné myšlienky ma pletú, všetko je zlé a temné, v ničom sa nevyznám. Už aj sama k sebe prestávam byť úprimná...
Strácam chuť do života, neviem čo mám robiť, som zúfalá. Mám chuť kričať do celého sveta, mám chuť si sadnúť do temného kúta, pevne sa chytiť okolo kolien, nechať sa zaliať slzami. 
Ale ani na to sa už nezmôžem... Nevládzem.
Tak iba prežívam. Čakám. 

L