I.
Ale možno je to inak. Nikto z nás nemôže vedieť čo je správne a čo nie, kto má pravdu a kto trepe kraviny. Nikto. Každý z nás vidí ten svoj svet z toho svojho malého okienka a naozaj málokto je ochotný výjsť von a pozrieť sa na TO z objektívnej strany.
Ani ja sama to občas nedokážem. Nedokážem výjsť von zo svojho subjektívneho domčeka v mojej hlave a logicky si zdôvodniť prečo je to tak.
II.
Občas by som jej naozaj chcela jednu vraziť. Počkať nie, nechcela. Je samozrejmé, že to nemá význam a že by som to neskôr veľmi oľuovala.
Nikdy nepochopím prečo ma vníma tým zaselpeným pohľadom. Tá jej pomotaná fantázia v ktorej sa nik nevyzná... Nie som hlúpa. Nie som malé dievčatko. Ja som predsa zodpovedná a šikovná! Ja to viem a ja jej to dokážem!
Niekedy zabúdam, ako moc ju nenávidím. Ako by som jej nechala červený otlačok mojej dlane na jej neveriacej tvári a vykričala na ňu všetko čo mám na srdci. Že nie som ten, za koho ma má. Ostávam však iba pri hlbokých nádychoch, zatváraní viečok a zlých myšlienok. Ako vždy...
Niekedy zabúdam, ako moc ju zbožňujem. Že mi je ako sestra, ktorú nemám, tá osoba ktorá so mnou robí kraviny, pomáha mi a posúvame sa navzájom ďalej. Moc by som ju za niektoré veci objala tak, až by som jej asi nechtiac rozpučila rebrá. Napísala by som jej báseň, napísla na ňu ódu, no zrejme by som sa pred ňou cítila ako poskakujúci šašo... Mám ju rada.
Občas vie byť život tak príšerný a inokedy je tak krásny...
L.
