Crazy make up I. ( Wednesday Addams )

       V posledných dňoch som sa vo veľkom pustila do nového smeru, ktorý ma neskutočne baví a napĺňa. Rada kreslím a maľujem, či už vodovkami, temperovými alebo olejovými farbami, no teraz som to nečakane spojila s typickou "fiflenovskou" vecou, a to make up. 

Maľujem/kreslím na tvár. We can call it "make up art".

       Neskutočne sa mi to páči. Už si nepamätám presne ako som sa k tomu dostala, tie počiatky sú dobre dávne, no rozhodne s tým nemienim prestať. Lebo všetci radi robíme čo nás baví. :D Lodžik :P

       Postupne budem pridávať moje freaky výtvorčeky ( či sa to môjmu okoliu páči a či nie! :D )

čus bus,

bee

Photos II.

       Keď tu vonku praží "yellow bright thing", je tu viac než nádherne, tomu ver! 

asi najkrajšia vec na svete :-) moje nie-až-tak-imaginárne 

"KRÁĽOVSTVO OBLAKOV"

       Popravde, uvažujem nad tým, že lietanie je naozaj moja najobľúbeniejšia "vec". Ten pocit, keď človek sedí na mieste pri okrúhlom okienku, hľadí von, cíti ten tlak, keď sa všetko rozbieha a zrýchľuje a snáď najlepšeí moment je odlepenie sa od zeme! Sledovať ako sa políčka a mestá zmenšujú viac a viac, obláčiky sa vznášajú naokolo akoby nič. 

Bee

Midnight thoughts I.

       V poslednej dobe som si začala všímať ako my všetci, dnešní dobou zmanipulovaní zaslepenci, prestávame vnímať, ako sa ponárame do našim predstáv a klamstiev, veríme im bez ohľadu na to, že máme možnosť vidieť realitu. No sme na toľko blázniví, že radšej volíme tú primitívnejšiu cestu hlupáka, než aby sme radšej zastali, uvedomili si kto(čo) vlastne sme, kde sme, čo robíme a o čo sa vlastne "snažíme". 

       Je vlastne rovnako hlúpe pýtať sa 'prečo je to tak'. Túto otázku sa pýtajú štvorročné deti v materských škôlkach a odpoveď by nás aj tak nikam nezaviedla, pretože táto odpoveď v skutočnosti nie je podstatná. A tu je ten kameň úrazu... 

       Naučili sme sa, že je ľahšie sa zaoberať otázkou prečo, než praktizovať systém - zobrať problém a vyriešiť problém. Prešli sme na systém - zabav svoje mozgové bunky, aby ti všetky nepodochli od toľkej márnosti a nudy, než aby sme radšej svoj čas využívali efektívne, či aspoň kreatívne. Stali sa z nás sebci. A pretože sme sebci, tak je nám to jedno. Buď to skutočne nevidíme, no je viac pravdepodobné, že to bude v ignorácii, či detskej bojazlivosti pozrieť sa realite do očí. 

       Si dospelý, myslíš si, že si dospelý, tváriš sa ako dospelý, no v skutočnosti by si mal lízať lízanku v detskom kútiku. 

       Je to ono? Je vlaste to čo nás brzdí na ceste vpred strach a ignorácia? Poučíme sa niekedy ako celok? Nemožné. Plávame v dobách medzi bohémstvom a kajúcnosťou, nie som síce zástanca toho, že existujú iba dve cesty, no takto to tu doteraz fungovalo a čakať zmenu po tých tisícoch rokov je ako čakať na povestný "modelkovský" celosvetový mier. 

Čus, šak čo sa budeš...

Bee